Dom kultúry

Interiéry domu kultúry charakterizuje jasne zadefinovaná priestorová skladba prejavujúca sa v ponímaní celku až po koncipovanie jednotlivých prevádzkových úsekov. Racionálna dispozičná schéma, preferovaný princíp jednoduchosti, kladenie dôrazu na univerzálnosť, vyvážené vizuálne prelínanie interiéru a exteriéru a iné sprievodné atribúty prispeli k tvorbe diela, ktoré vďaka svojim mnohostranným kvalitám pretrvalo až do dnešnej doby. Spoločnými znakmi exteriérového predpolia a vstupných foyerov sú veľkorysá mierka a ich vzájomné kontinuálne prelínanie vytvárajúce optimálne podmienky pre nástup, zhromažďovanie a rozptyl návštevníkov. Priestor foyera, prevádzkovo členený na viacero častí, plní funkciu komunikačného, rozptylového a pobytového priestoru. Jeho bezprostrednými súčasťami sú úsek baru a relaxačné sedacie zóny; stredová časť plynulo vyúsťuje do úseku šatní a sociálneho zázemia hostí. „Foyer sa dodnes využíva aj ako výstavný priestor. Pre tento účel tam boli pôvodne navrhnuté i závesy, ktoré zatieňujú presklenie fasády a tak vytvárajú lepšie svetelné podmienky pre  vystavovanie umeleckých diel.“ [7] 

Kultúrno-spoločenské aktivity sa odohrávajú v dvoch sálových priestoroch a dispozične oddelenom úseku klubovní. Viacúčelová kino-divadelná sála s klasickým stupňovitým hľadiskom ponúka sedenie pre 365 návštevníkov. Jej dizajnovým špecifikom sú drevené rozkladacie sedadlá umiestnené na konci radov sedadiel, použitím ktorých sa divácka kapacita zvyšuje o ďalšie miesta. Vďaka postupným inováciám sála v súčasnosti disponuje moderným technologickým parkom umožňujúcim realizovanie žánrovo širokého spektra podujatí. Kongresová sála s rovnou podlahou bola od prvopočiatku koncipovaná ako spoločenská sála s univerzálnym využitím. Jej užívateľská kapacita je približne 200 miest v závislosti od použitých typov a aktuálnej konfigurácie sedacieho nábytku. Na danú dobu pokrokový interiérový koncept s existenciou posuvných deliacich systémov, ponúkal variantné možnosti prepájania sálového priestoru s klubovňami a tým i flexibilitu funkčného využitia. V súčasnosti sa interiér kongresovej sály využíva najmä  na aktivity umeleckých súborov a ako dejisko rôznych podujatí, akými sú oslavy, estrádne a tanečné podujatia.  

Kultivované architektonické komponovanie hmôt je priebežne výtvarne „kolorované“ druhovo rôznymi rastrami a farebnosťou povrchových materiálov. Tieto spolu vytvárajú abstraktné výtvarné scenérie podporujúce vizuálnu dynamiku a akustické kvality interiéru. Jednotiacim materiálom je výrazovo jedinečný reliéfny keramický štrukturálny obklad od autora Mariána Marcinka, plynulo prechádzajúci z vonkajšej fasády do interiérov vstupného foyera, sálových i iných verejne prístupných priestorov. Tu s ním vstupujú do vzájomných korelácií tmavohnedé drevené lamely, sýto-žlté čalúnenie sedadiel a textilná opona v kino-divadelnej sále;  kameninová švédska dlažba a textilné závesy vo vstupnej hale atď. Podobne ako v iných kultúrno-spoločenských stánkoch tohto obdobia, i tu zastávajú v kontexte výtvarného dotvorenia interiéru významnú rolu umelecké diela, z ktorých k najhodnotnejším patrí drevený reliéf od Andreja Goliáša, vynímajúci sa na bledom pozadí steny vstupného foyera.

Napriek zachovaniu objektu takmer vo svojej pôvodnej podobe, došlo v priebehu nutnej revitalizácie k viacerým zásahom, ktoré Lukáš Procházka čiastočne zhodnotil týmito slovami: „Na kvalitu návrhu a nadčasový dizajn Domu kultúry poukazuje aj mnohoročné fungovanie objektu bez zmeny funkcie. Žiaľ niektoré zásahy do objektu, ako je napríklad novodobé lepenie plagátov na sklenené tabule vstupnej fasády znižuje ich funkčnosť, priehľadnosť, ale aj estetiku celého priečelia, a tým i kvalitu pôvodného architektonického riešenia.“ [7] Pôvodná architektúra, identita či osobitosť diela sa však dodnes naďalej zachovali.