Dom kultúry Zrkadlový háj

Kultúrno-osvetové zariadenie situované v mestskej časti Petržalka je dlhoročným kultúrnym stánkom, dejiskom rôznorodých aktivít kultúrno-spoločenského a osvetovo-vzdelávacieho charakteru. Interiérový koncept, ktorý pretrval dlhé roky, sa už pri jeho zrode vymykal z dovtedajšieho klasického chápania domov kultúry. V na danú dobu avantgardne ponímanej dispozičnej schéme boli v popredí tvorivých cieľov funkčno-priestorová flexibilita a tvorba atraktívnych priestorov vyvolávajúcich aktívne užívateľské interakcie. Ako uviedli samotní autori pri zrode diela: „Cieľom bolo vytvoriť jednoduchý, prehľadný a pravdivý priestor bez akýchkoľvek tendenčných interiérových prvkov. V súlade s predstavou o prevádzke sme chceli podporiť atmosféru akéhosi štúdiového priestoru, v ktorom nebude problémom ťažiť z nápadu, fantázie vo fáze prípravy produkcie, ale aj z náhodnej situácie priamo počas produkcie.“ [1]

Prevádzkovo dominantnými súčasťami objektu sú sálové priestory ponúkajúce možnosť realizovania žánrovo širokého spektra podujatí od divadelných, filmových predstavení, plesov, hudobných, folklórnych koncertov až po rôzne neformálne stretnutia. V experimentálnej multifunkčnej sále je čitateľná snaha autorov o minimalizáciu obmedzujúcich prvkov, čo prispelo k zvýšeniu priestorovej a funkčnej flexibility počas podujatí a zároveň optimalizácii vizuálnych priehľadov divákov. Dvojúrovňový koncept s galériou takto zadefinovaný flexibilný priestorový koncept ešte viac umocňuje. Kino-divadelná sála s pevnou stupňovitou podlahou hľadiska a javiskom je riešená klasickým spôsobom, čo umožňuje konanie tradičných i moderne ponímaných podujatí. Okrem sálových priestorov dom kultúry disponuje i ďalšími priestormi určenými verejnosti. Sú to najmä viacúčelovo využívaný vstupný foyer so šatňou a barovým pultom, hudobné štúdio, klubové a iné miestnosti. V priestore foyera slúžiaceho na oddych, posedenie, príležitostné akcie a výstavné podujatia sú takisto badateľné črty interiérového konceptu založeného na voľnej dispozícii a flexibilnom priestorovom rámci. Signifikantnými sprievodnými znakmi sú najmä variantné možnosti prepájania foyera a komunikačnej zóny s multifunkčnou sálou a variantné možnosti reinštalácie nábytkových prvkov.

V interiérovej i exteriérovej architektúre sú čitateľné znaky postmoderny charakterizovanej odklonom od prísneho minimalizmu a vnášaním geometrických motívov. Hlavnou charakteristickou črtou interiérov sú cyklicky sa opakujúce motívy rastrov aplikované na podhľadoch, obkladoch a deliacich stenách. Výrazovo najdominantnejšou súčasťou sú kontinuálne nadväzujúce drevené rastre podhľadov červenej farebnosti, vnímateľné z rôznych vizuálnych uhlov pohľadov návštevníkov. Atmosféru vnútorných priestorov dotvárajú geometricky rôzne štruktúrované drevené a keramické obklady a súvislé, nečlenené plochy podláh. Výrazovým špecifikom v kontexte materiálového použitia je obklad bočných stien v kino-divadelnej sále, realizovaný na báze akusticky priaznivých, atypicky kladených perforovaných tehál. Podobne, ako v iných kultúrnych stánkoch z tohto obdobia, i tu nachádzame na prvý pohľad zreteľné, autorsky odvážne zastúpenie červenej farby, rozsiahle použitie ktorej akoby malo zámerne evokovať ojedinelú, slávnostnú, „divadelnú“ atmosféru. 

Vzhľadom na prirodzenú časovú opotrebovanosť je v súčasnosti používaný mobiliár kombináciou nových, náhodne volených prvkov a pôvodných dobových artefaktov. K hlavným reprezentantom doteraz zachovaného mobiliáru patria najmä šatňový pult vo vstupnom foyeri a barový pult s barovými stoličkami v úseku experimentálnej sály. Viaceré prvky sa však na prvý pohľad nedajú s presnosťou určiť, či sú repasované alebo vymenené a vyžadovali by hlbšie skúmanie. [4]