Dom obradov – Zichyho palác

Podľa dostupných literárnych a iných prameňov sa vznik paláca datuje do poslednej tretiny 18. storočia, obdobia rokov 1770 – 1780. Palác bol postavený pre grófa Františka Zichyho známym bratislavským staviteľom Fellnerom. Návrhu interiérových úprav predchádzal projekt pamiatkovej obnovy realizovanej v duchu druhej, klasicistickej vývojovej etapy budovy. [1] Myšlienka vzniku Domu obradov bola okrem nutnej revitalizácie úzko spätá i so snahami o tvorbu interiérov ponúkajúcich užívateľsky príjemné a vizuálne atraktívne prostredie na konanie občianskych obradov, slávností, koncertov i iných kultúrno-spoločenských podujatí. Ani množstvo uplynutého času nenarušilo jeho prevádzku, vďaka čomu sú verejnosti dodnes k dispozícii obradná sieň, hudobná sála, galéria, klubovňa, reštauračné, kaviarenské, ubytovacie a iné priestory.  

V rukopise autorov sa prelína znakovosť zjednodušeného high tech-u a postmoderny, prejavujúcej sa najmä v obľúbenosti symetrie, používaní štvorcových rastrov, detailov v tvare písmena V a geometrických motívov na stavebných súčastiach interiéru. K neprehliadnuteľným črtám interiérovej architektúry patrí rytmický poriadok prvkov usporiadaných v priamych a oblúkových líniách a existencia vzorovaného matovaného skla. Bohatú škálu výtvarných prejavov dopĺňa výrazovo jedinečná ustupujúca plasticita ostení vstupných portálov, ník rádiatorov a dizajnových ukončení mobiliáru. 

Autori pripisovali zvláštny význam dizajnu svietidiel. Na mieru navrhnuté svetelné objekty v kombinácii s dekoratívne zdobenými podhľadmi akoby zámerne evokovali niekdajšiu honosnosť paláca, zdôrazňovali slávnostnosť či pompéznosť prichádzajúcej chvíle. Svetelné inštalácie charakterizuje bohaté zastúpenie tvarovaného skleného masívu v rezanej, ohýbanej a ťahanej forme v čírom i zrkadlovom vyhotovení, a pravidelné rytmické opakovanie tvarovo identických prvkov. Osvetľovacím skulptúram dizajnovo konkuruje atypický mobiliár, ako napríklad oblúkové sedenie v obradnej sieni a polokreslá na báze priestorovo rozihraných drevených hranolov v úseku šatne. Slávnostnú atmosféru interiérov umocňujú výtvarné artefekty v podobe malieb v predsáliach a výtvarne ponímané okenné a dverné krídla z matovaného skla. 

Výsledné vnemové pôsobenie interiérov vo veľkej miere ovplyvňuje výber materiálov, ktorý Mariana Vrábeľová zhodnotila týmito slovami: „V rámci materiálov architekti ťažiskovo používajú morené drevo, nerez, kalené sklo a hliník. Používa sa tu tiež koberec, vzorované tienidlá, atypické podhľady a obklady stien. V obradnej sieni sú materiály tónované do sépiovej škály farieb, ktorá je podporovaná teplým tónom osvetlenia. Zaujímavé je využitie efektu kombinácie lesklých a matných materiálov a použitie vrstveného kaleného skla, v ktorom sa odrážajú časti interiéru. Atypickým prvkom je aj „stĺporadie“, ktoré spolu s obkladom a kobercom na podlahe prispievajú k dosiahnutiu optimálnej akustickej atmosféry. V miestnosti matriky, klubovni i šatniach je použité morené drevo v zelenkastej farbe, ktorá tu dominuje vďaka kontrastu s bledými odtieňmi ostatných použitých materiálov vrátane nerezu. Tento interiér je ukážkovým príkladom odvážneho, no zároveň citlivého prelínania dvoch rozličných období, príkladom vnesenia nového interiéru do historickej budovy. Zároveň poukazuje na schopnosť adaptácie staršej zachovanej a zrekonštruovanej budovy na jej plnohodnotné využitie.“ [3]  

Interiéry Domu obradov sú príkladom nevšedného prístupu tvorcov k navrhovaniu interiérov v prostredí s existujúcimi limitmi. Sú stelesnením dizajnovo atraktívneho a zároveň citlivého zakomponovania tvaroslovne nových prvkov do historickej architektúry, výtvarnou scénou, ktorá nám dodnes pripomína esenciálne tvorivé črty autorov.