Dom umenia

Interiéry Domu umenia v Piešťanoch sú príťažlivou vizuálnou interpretáciou architektonického myslenia, v ktorom sú nerozlučne späté kontext s okolitou krajinou, kompozícia hmôt, architektonický a výtvarný detail. Koncept, vyznačujúci sa logickou, užívateľsky jasne čitateľnou priestorovou skladbou, nachádza svoje prirodzené odzrkadlenie v prevádzkovej schéme i samotnej interiérovej architektúre. Hlavnými reprezentantmi priestorov pre verejnosť sú koncertná sála/veľká sála, Zrkadlová sieň/baletná sála, malá a veľká výstavná sieň. Interiérom sálových priestorov výtvarne konkurujú dizajnovo pútavé priestory foyerov nachádzajúce sa v ich bezprostrednej blízkosti.  

Bezbariérovo koncipovaná koncertná sála s kapacitou 622 návštevníkov je vybavená najmodernejšími divadelnými, filmovými, ozvučovacími technológiami a vysoko kvalitným svetelným parkom, ktoré umožňujú konanie žánrovo širokého spektra podujatí – koncertov, kongresov, filmových, divadelných a iných predstavení. V roku 2015 prebehla kompletná rekonštrukcia sály so zachovaním pôvodného vizuálneho štýlu interiéru. Jej súčasťou bola výmena kobercov, čalúneného obloženia stien a kresiel, ponúkajúcich vyšší ergonomický komfort divákov. Atraktivitu sálového priestoru umocňuje okrem samotných dizajnových kvalít i prítomnosť výnimočných hudobných nástrojov v podaní koncertného krídla a trojmanuálového elektrického organu Rieger-Kloss z dielne Varhany Krnov. [2] 

V porovnaní s relatívne jednoduchou kompozičnou skladbou a prísnou výrazovou monumentalitou architektonických  hmôt sa interiéry vyznačujú väčšou rozihranosťou stavebných súčastí. Priestorové konfigurácie založené na prelínaní, „rozvetvovaní“ a lineárnom presahovaní stien, interiérové prostredie výrazovo i dojmovo obohacujú a ozvláštňujú. Jasne čitateľnú esenciu moderny umocňujú veľkoplošné zasklenia generujúce atraktívne vizuálne prieniky a súčasne pozývajúce návštevníkov smerom dovnútra. Materialita v podobe skla, pohľadového betónu, drevených roštových a lamelových podhľadov, mincovej podlahy a bielych obkladov osobitú atmosféru interiéru ešte viac umocňuje. Relatívne strohé pôsobenie stavebného interiéru pocitovo otepľujú koberce a čalúnené povrchy sedacieho nábytku koncipovaného v charakteristickom oblúkovom tvarosloví. Použité formotvorné princípy a nadčasový dizajn akoby v mnohom predurčili neskoršie i súčasné trendy, prejavujúce sa dynamickým lineárnym členením a rytmicky sa opakujúcou štrukturáciou povrchových materiálov.

Farebný koncept odráža vtedajšie smerovania, v ktorých mali svoje nezastupiteľné miesto farebne dominantné podhľady a akcentujúci nábytok. Použitá paleta je limitovaná na bielu, červenú, čiernu farbu a prirodzený kolor pohľadového betónu, čo prispelo k tvorbe jednoliateho celku. Z takto nastoleného konceptu sa vymykajú úseky vstupov do hlavnej sály ponímané v svetlo-modrej tónine. I napriek rozsiahlemu použitiu červenej farebnosti interiér ako celok pôsobí príjemne, čo dokumentujú i slová Simony Pitoňákovej: „Musím konštatovať, že farba, ktorá je použitá v celom interiéri má príjemný teplý odtieň a jej veľká plocha mi vôbec neprekáža, práve naopak. Dokonalo sa dopĺňa k pohľadovému betónu, bielemu obkladu a tmavej podlahe.“ [5]  Výsledné vnemové pôsobenie interiéru výrazným spôsobom ovplyvňuje i dimenzia prirodzeného a umelého osvetlenia, chápaného v pozícii nezameniteľného umeleckého nástroja. Rytmická, dynamická hra so svetlom, svietidlami a podhľadmi čitateľná pozdĺž celého objektu, vizuálne vrcholí vo veľkolepom priestore foyera na najvyššom podlaží. Pohľad návštevníka tu zároveň neodkladne spočinie na veľkoplošnom umeleckom diele „Symfónia o človeku“, predstavujúceho oslavu muzikality, hudobnosti, pohybových schopností a harmónie človeka. [2]