IUVENTA

Budova IUVENTY je prvým účelovým zariadením mimoškolskej výchovy mládeže sídliacim v samostatnej, novo realizovanej budove. Centrum voľného času pre deti a mládež, dnešný Národný inštitút vzdelávania a mládeže, bol v minulosti nositeľom názvu „Ústredný dom pionierov a mládeže Klementa Gottwalda“. Objekt pavilónového charakteru pozostáva z komplexu rytmicky radených hmôt vzájomne prepojených schodiskovými modulmi. V tvarovo dominantnej hmote s vystupujúcou zrezanou kužeľovitou hmotou povraziska, sídlia dodnes používané sálové priestory – veľká a malá divadelná sála. Zo vstupnej haly ústiacej k sálam boli v minulosti prístupné i ďalšie priestory určené pre záujmovú činnosť detí a mládeže. V sústave objektov na pravej strane od vstupu boli situované spoločenská a tanečná sála, Pamätná sieň Klementa Gottwalda, letné libresso, ateliéry, dielne, laboratóriá, štúdiá, miestnosti krúžkov, technická herňa a iné špecializované miestnosti. Naľavo od vstupnej zóny sa nachádza verejnosťou dodnes obľúbená plaváreň s krytým plaveckým bazénom. 

Rozsiahly komplex Iuventy je nositeľom znakov neskorej moderny, dobového slohu uplatňovaného na území vtedajšieho Československa. Interiéry ovplyvnené použitím montovaného skeletu sa vyznačujú prvoplánovou jednoduchosťou a výrazovou striedmosťou, čo v konečnom dôsledku ponecháva vyznieť tektonike a materialite stavebného interiéru. „Vstupná hala objektu je vďaka použitiu sklených profilitových tvárnic, v minulosti označovaných ako copilit, výrazne presvetlená. Copilit sa ako materiálový prvok opakuje aj v priestoroch únikového schodiska. Pôvodné stropné podhľady nahradili v týchto priestoroch sadrokartónové kazety. Diagonálne komponovaná veľká divadelná sála situovaná na 2.np. hlavnej hmoty má kapacitu približne 400 návštevníkov. Jednou z výrazových dominánt tohto priestoru je akustický drevený podhľad navrhnutý Annou Milovou. Svojou stupňovitosťou a hrou so svetlom v nepravidelnom rastri, dodáva podhľad interiérovému priestoru atmosférickú hĺbku. Aj napriek tomu, že je sála dodnes dlhodobo intenzívne využívaná, sú svietidlá, sedacie a akustické prvky zachované v pôvodnom stave. Malá divadelná sála s pôvodnou kapacitou 60 detí, má takisto dodnes zachovaný drevený akustický podhľad. Aj v tomto prípade autor pracuje s vystupovaním jednotlivých drevených častí do priestoru, čím vnáša do inak jednoduchého interiéru zaujímavé plastické prvky. Ostatné interiérové zariadenie sály neostalo na rozdiel od stropu pôvodné. Ďalšou miestnosťou s dodnes zachovaným akustickým podhľadom je miestnosť s pôvodným názvom „Sieň medzinárodného priateľstva Slavín“. Podhľad je tu rovnako ako v sálach vytvorený na báze drevených materiálov. Priestorová štruktúra podhľadu však nezasahuje do priestoru, ale jej kubický vzor sa tiahne v jednej rovine. V súčasnosti je tento priestor využívaný iba príležitostne pre účely hudobného zamerania, a to práve pre jeho výbornú akustiku.“ [3]

„Verejnosťou dodnes využívaným priestorom je i plaváreň. Napriek jej mnohoročnému použitiu sú stavebné súčasti interiéru dodnes zachované vo veľmi dobrom pôvodnom stave. Stenu v blízkosti plaveckého bazéna dotvára   veľkoformátové dielo „Svet okolo nás“ v prevedení farebný smalt od Milana Gašpara. Prítomnosť tohto diela na športovisku zdôrazňuje hlásanie odkazu kalokagatie ako ideálu harmonického súladu a vyváženosti fyzickej a duševnej stránky človeka, ktorý samotný objekt stelesňuje.“ [3]

Umeleckými dielami sú pretkané i iné, verejnosti prístupné priestory. Interiér vstupného vestibulu dotvára súsošie „Priateľky“ od Milana Jančoviča, na zaoblenej čelnej stene divadelnej sály sa nachádza sgrafito „Strom života“ od Eleny Bellušovej. Vstup do sály kedysi zdobil reliéf „Hravosť detí“ od sochára Alexandra Viku, už svojim samotným názvom odkazujúci na pôvodné posolstvo Iuventy. Interiéry niekdajšieho letného libressa v minulosti dotvárali zaujímavo stvárnené keramické plastiky od výtvarníka Ľubomíra Jakubčíka. Z prevádzkových dôvodov má dnes bežný návštevník možnosť nahliadnuť už iba na niektoré z vyššie vymenovaných ikonických diel. [1, 2]

V súčasnosti sa priestorový a funkčný potenciál interiérov nevyužíva naplno a budúcnosť tohto rozsiahleho, kedysi spoločensky cenného komplexu situovaného na úpätí mestského lesoparku je neistá. Jeho dodnes pretrvávajúce kvality dokumentujú i slová Laury Sasváriovej: „Dnes iba sčasti využívaný objekt Iuventy v návštevníkovi bezpochyby zanechá hlboký dojem. Niekdajšie investovanie architektov, dizajnérov a výtvarníkov do reprezentatívnych priestorov interiéru reflektuje nielen architektonickú, ale aj spoločenskú hodnotu objektu. Celé dekády rokov priestory tejto inštitúcie slúžili pre rozvoj detí a mládeže. Prítomnosť výtvarných hodnôt v takto všestrannom komplexe je len ďalším nástrojom vzdelávania a uctievania nášho národného dedičstva.“ [3]