Jókaiho divadlo

Jókaiho divadlo v Komárne je jedným z dvoch divadiel na území Slovenska hrajúcich v maďarskom jazyku. Objekt pôvodne projektovaný ako Mestské osvetové stredisko, sa vzhľadom na absenciu maďarskej divadelnej scény v priebehu realizácie rekvalifikoval na divadlo, nesúce súčasný názov od roku 1990. Adaptácia rozostavanej budovy na divadelné účely bola sprevádzaná viacerými dispozičnými zmenami, navýšením objemových kapacít, ako i zvýšením štandardov divadelných technológií a umeleckej výzdoby. [1] 

Budova ako celok sa vyznačuje racionálnou dispozíciou a jednoduchou kompozíciou, výtvarne oživenou vybiehajúcimi, tvarovo zaoblenými hmotami. Verejnosť má k dispozícii divadelnú sálu ponorenú do vnútra dispozície a rozľahlé priestory foyerov umiestnené na priečelí. Funkčne dominantnými súčasťami prízemia je úsek informačného pultu a relaxačná zóna so sedením, na hornom podlaží sa nachádza bar a pobytové priestory využívané i na výstavné účely. „Divadelná sála s kapacitou 400 miest má výborné akustické vlastnosti, je vybavená zaveseným akustickým podhľadom; bočné steny sú obložené od podlahy až po strop dreveným obkladom. Interiér sály je riešený relatívne jednoducho, neobjavujú sa tu žiadne charakteristické prvky z predsálových či vstupných priestorov. Počas dňa preniká do obidvoch foyerov množstvo denného svetla, ktoré je privádzané veľkými preskleniami v obvodových stenách a strešnými svetlíkmi rôznych tvarov. Najimpozantnejší je svetlík na hornom podlaží o rozmeroch takmer 30×5 m, tvarovo nadväzujúci na pôdorysný tvar foyera. V ukončení polkruhovitého tvaru sa nachádzajú malé kruhové svetlíky. Interiéry foyerov dopĺňajú unikátne tvarované stropné svietidlá, ktoré sú zároveň výrazovo najdominantnejšími zachovanými interiérovými prvkami.“ [2] 

V súlade s používaným geometrickým tvaroslovím je koncipovaný i do dnešnej doby zachovaný mobiliár – barový pult, celočalúnené sedenia a mramorové stolíky umiestnené v ich blízkosti. V podobnom tvaroslovnom duchu sú riešené i priestory schodísk, výtvarne akcentujúcimi súčasťami ktorých sú dekoratívne ponímané zábradlia a priestorové skulptúry na báze kovu a skla. Snahy o dosiahnutie monumentálneho, honosného výrazového štýlu sú pretavené do materiality v podobe bohatého zastúpenia bieleho a čierneho mramoru použitého na podlahách i stenách. Predsálie divadelnej sály pocitovo otepľuje veľkoplošný koberec, plynulo prechádzajúci do chodieb situovaných po obvode sály a schodiskových komunikácií. 

Atmosféru interiérového prostredia dotvára viacero umeleckých diel z dielne významných tvorcov. „Autorom plastiky Tálie vo vstupnom foyer na prízemí je sochár Tibor Bártfay, kamenné reliéfy na zadnej stene bufetu vytvoril Tibor Kavecký. Autorom výtvarného dotvorenia priestoru klubovne hercov je maliar Pavol Bley; informačný systém navrhli architekti Peter Gandl a Ladislav Kaffka.“ [1] Gobelín od sochára Petra Mestera, ktorý po dlhé roky zdobil interiér horného foyera, je dnes už odstránený a je nahradený plátnom s čiernobielou kolážou záberov z divadelných predstavení. A možno práve zachované, dobové interiérové prvky a výtvarné diela prispievajú ku generovaniu dojmov, ktoré Rebeka Szuriová finálne zhodnotila týmito slovami: „Mohutná hmota nesúca znaky povojnovej architektúry, skrýva rozľahlé reprezentačné priestory, ktoré svojou jednoduchosťou, zaujímavými tvarmi a umeleckými dielami očaria každého návštevníka. Napriek dlhoročnému pravidelnému používaniu divadla je interiér budovy stále impozantný a prešiel iba čiastočnými zmenami, akými bolo prečalúnenie sedacieho nábytku alebo výmena celoplošného koberca. Atmosféra interiérov sa nezmenila a naďalej pôsobí na návštevníkov divadla veľkolepým dojmom.“ [2]