Nová budova Matice slovenskej – Slovenská národná knižnica

Nová budova Matice slovenskej je od roku 2005 sídlom Slovenskej národnej knižnice (SNK), ktorá je synonymom modernej vedeckej, kultúrnej a informačno-vzdelávacej inštitúcie. Vo vzťahu k širšej verejnosti je hlavným poslaním knižnice poskytovanie knižnično-informačných služieb, v širšom kontexte zahŕňa rozsiahle spektrum aktivít zameraných „na zhromažďovanie, ochranu a sprístupňovanie knižničných, literárno-archívnych a literárno-muzeálnych zbierok, ktoré vytvorili slovenskí autori, boli vydané/vyrobené na území Slovenska a sú napísané v slovenskom jazyku alebo sa obsahovo akokoľvek týkajú Slovenska.“ [3] 

Kompozícia hmôt objektu nachádza svoj odraz v dispozičnom riešení i vzájomných vizuálnych prienikoch interiéru a exteriéru, ktoré umocňuje existencia dvoch vnútorných átrií. Dodnes zachovaný interiérový dizajn je excelentným sprítomnením ideí „totálnych interiérov“, presadzujúcich komplexný prístup v navrhovaní od celku až po architektonicko-výtvarný detail. Daniela Dobešová vykreslila navštívené priestory týmito slovami: „Komplexne riešený interiér sa vyznačuje jednotou návrhu s jasne vyjadrenými funkciami priestorov. Hlavné priestory 1.np. podnože budovy tvoria: vestibul, prednášková sála a kaviareň/čitáreň určená pre návštevníkov knižnice. Prízemie tiež slúži ako výstavný priestor. Na 2.np. podnožia sa nachádzajú priestory medziknižničnej informačnej služby, detský kútik a hlavná univerzitná študovňa „Zlatá niť“. Atypický mobiliár, navrhnutý špeciálne pre daný interiér, prináša rozmanitosť a jedinečnú atmosféru. Autori navrhovali všetko – od sedacích súprav, skriňových zostáv, regálov až po detaily ako popolníky a smetné koše. Pri realizácii kládli veľký dôraz na kvalitu prevedenia  dizajnových prvkov, ktoré sa vyznačujú kvalitnými materiálmi a výrobou s remeselnou presnosťou. Interiéry SNK sa vyznačujú jednotným tvaroslovím mobiliáru, ktorý je v harmónii so stavebnými prvkami interiéru. Oblé tvary sa nachádzajú na stĺpoch, zábradlí, schodoch, sedacích prvkoch, stoloch i svietidlách. V priestoroch dominujú biela, oranžová, zelená a modrá farba, ktoré možno pozorovať v rôznom pomere predovšetkým na stavebných súčastiach interiéru – obkladoch a zábradlí. Moderný charakter celého interiéru podčiarkuje antikor použitý na stĺpoch a niektorých nábytkových prvkoch.“ [4] 

„Súčasný stav interiérov SNK vo veľkej miere zodpovedá pôvodnej realizácii. Pokiaľ to bolo možné, pri renovácii sa zachoval pôvodný vzhľad jednotlivých prvkov. Došlo iba k čiastočným zmenám, ako je napríklad grafická úprava informačného označenia pultu na 2.np..V tejto časti boli vymenené aj svietidlá a čalúnenie na kreslách. Univerzitná študovňa prešla čiastočnými zmenami, symetrické členenie priestoru však ostalo zachované. Vymenené boli stoličky, ktoré nie sú v kontexte k pôvodnému nábytku. Na 2.np. je pridaný detský kútik, ktorý plne nezapadá do celkového interiérového konceptu. Zmenou prešiel i interiér vestibulu na 1 np., kde boli pridané skrinky slúžiace ako úložný priestor pre návštevníkov.“ [4] Z dôvodu technologických inovácií sa doplnkové stavebné zásahy nevyhli ani podhľadom. 

V interiéroch i exteriéri objektu nachádzame jasne čitateľný prienik architektúry a výtvarného umenia. Vonkajšie i vnútorné priestory dotvára množstvo skvostov od významných slovenských umelcov, umocňujúcich vizuálne i dojmové zážitky návštevníkov. Vestibul prízemia zdobí sklenená plastika od Václava Cíglera, autorom búst významných slovenských dejateľov je Fraňo Štefunko. Stenu pred vchodom do študovne „Zlatá niť“ dotvára veľkoplošná olejomaľba od Milana Laluhu, interiér študovne biely sadrový reliéf od Eleny Bellušovej. [2] Vďaka pretrvaniu dobových artefaktov vnútro budovy dodnes sprítomňuje pôvodnú atmosféru interiéru, ktoré Daniela Dobešová finálne zhodnotila týmito slovami: „Priestory SNK na mňa pôsobia celkovo veľmi kultivovaným dojmom, ktorý odpovedá funkcii, na ktorú sú určené. Návrh reprezentuje vysoko kvalitnú tvorbu interiérov z 2. polovice 20. storočia. Osobne hodnotím najpozitívnejšie celkovú atmosféru jednotlivých priestorov a určitú formu zážitku, ktorú dokáže návšteva takéhoto typu interiéru vyvolať aj v súčasnosti. Medzi vizuálne najzaujímavejšie prvky patrí sedenie vo vestibule a svietidlá nachádzajúce sa na druhom nadzemnom podlaží. Oba prvky nesú charakteristické znaky tvorby Vojtecha Vilhana.“