Zákaznícke centrum – Východoslovenská energetika

Reprezentačne ponímané interiéry s kladením zvýšeného dôrazu na architektonický detail sú nielen súčasťou kultúrno-spoločenských a vládnych inštitúcií, ale i mnohých iných typologických druhov objektov, vrátane administratívnych budov. Čitateľným dôkazom toho i sú i interiéry Zákazníckeho centra Rozvodného závodu VSE v Prešove, ktoré sú vizuálnou interpretáciou tvorivých trendov objavujúcich sa koncom 80. a najmä začiatkom 90. rokov 20. storočia. Benefity vyplývajúce z technologických inovácií a nástupu digitalizácie podnietili mnohých tvorcov k experimentovaniu, sprievodným znakom čoho bolo realizovanie organických i rôznych iných tvaroslovných foriem. Expanzia kreativity, pretrvávajúca remeselná kvalita detailov, špecifické tvaroslovie a snahy o plnohodnotné využívanie denného osvetlenia sú iba jednými z radu typických znakov stelesnených v tomto, i mnohých iných dielach pochádzajúcich z tohto obdobia. 

„Centrálny priestor haly je tvorený jedinečným schodiskom a výťahom, ktoré predstavujú hlavné vertikálne komunikácie v budove. Tieto sú koncipované vo vzájomnej výtvarnej a kompozičnej symbióze so zábradlím, stĺpmi, podlahou a stropom. Priestor nad vertikálnymi komunikáciami završuje sklenená kupola ako zdroj prirodzeného svetla, ktoré sa tiahne celým objemom interiéru. Aby prirodzené svetlo nedegradovalo a dodalo priestoru vyššiu kvalitu, logicky boli zvolené materiály ako sklo a oceľ. Cez sklenené nástupnice sa tiahne svetlo a odrazmi od obvodových konštrukcií vzniká bohatá škála jeho prejavov. Snahy o dosiahnutie vhodného, bezkonfliktného statického stavu do značnej miery ovplyvnil i samotný dizajn schodiska, ktoré sa vyznačuje organickým tvaroslovím. Tvarovo špecifické schodnice pripomínajú ovíjajúcu sa chrbticu živého organizmu. Ďalšími vzájomne súvisiacimi časťami celku sú zábradlia s madlami, zvislými stojkami a subtílnymi horizontálnymi trubkami, ktoré výrazovo asociujú stožiare s elektrickým vedením. Do kamennej podlahy je vsadená žula kontrastnej čiernej farebnosti v tvare klinov. Tieto sa lúčovite odvíjajú od pätiek zvislých stojok zábradlia a zrkadlovo zobrazujú v strope. Spojovacím motívom celej kompozície sú polkruhové pôdorysné línie a do oblúka radené zvislé prvky – stojky zábradlí a vertikály nosných stĺpov s nerezovým povrchom.“ [1, 2] 

Realizované dielo svojim charakterom spadá do kategórie tzv. „totálnych interiérov“ vyznačujúcich sa prevahou atypických, na mieru navrhnutých stavebných detailov, nábytku a svietidiel. Výrazový štýl je kombináciou organického tvaroslovia s implementovanými znakmi postmoderny, prejavujúcej sa najmä v uplatňovaní symetrie, trojuholníkových motívov a v dizajne zábradlia. Centrálny priestor haly je ponímaný ako jednoliaty celok od vzájomných kompozičných súvislostí až po architektonický detail; v susediacich miestnostiach dominujú nápadité, výrazovo osobité solitéry. Napriek skutočnosti, že vnútorné priestory objektu prešli postupnou rekonštrukciou, interiér haly a jednotlivé nábytkové prvky sa zachovali dodnes. K dobovým artefaktom sprítomňujúcim tvorbu autora patria napríklad vybavovacie pulty pre komunikáciu s klientmi na prízemí. Esencia pôvodných výrazových atribútov v kombinácii s nečakanou, osobitou atmosférou, tak naďalej oslovujú prichádzajúcich návštevníkov a pripomínajú im vizuálne zážitky i atmosféru interiérov spred množstva uplynutých rokov.