Budova Slovenského rozhlasu

Budova Slovenského rozhlasu je hmatateľným príkladom diela z obdobia neskorej moderny, v ktorom stavebno-konštrukčná tektonika prirodzeným spôsobom ovplyvňuje formovanie vnútorného prostredia. Neštandardne koncipovaná hmota budovy v tvare obrátenej pyramídy sa tak stáva významným fenoménom ovplyvňujúcim výrazový charakter i vnemové pôsobenie interiérovej architektúry. Prevádzkovo dominantnými súčasťami objektu sú koncertná sieň a nahrávacie štúdiá, ktoré dopĺňajú vysielacie prevádzky, pracoviská redakcií, úseky administratívy, komunikačné, pobytové a technické priestory. Priestorovou dominantou interiéru je viacpodlažná hala rozprestierajúca sa okolo železobetónového komunikačného jadra. Objemovo veľkorysý, vzdušne pôsobiaci interiér haly charakterizuje množstvo denného svetla podieľajúceho sa na kreovaní dynamických svetelných efektov i rokmi pretrvávajúca interiérová zeleň. K najatraktívnejším priestorom patrí koncertná sieň s kapacitou 523 návštevníkov a pôdorysnými rozmermi 40 × 25 m, výtvarnou dominantou ktorej je jeden z najväčších organov v strednej Európe. [1, 2]

K vzácnym fenoménom vnútorného prostredia patrí výborná akustika. Napriek relatívne rušnej lokalite sa návštevník ocitá „uprostred ticha“ a to nielen v nahrávacích štúdiách. Okrem samotnej stavebnej akustiky k tomu nesporne prispieva i bohaté zastúpenie koberca použitého nielen v koncertnej sieni či nahrávacích štúdiách, ale i v priestore viacpodlažnej haly a v úsekoch administratívy. Dobré akustické parametre sály sa dosahujú i vďaka osadeniu podlahy na pružinách tlmiacich vibrácie a nepriaznivé akustické efekty. Materiálovú bázu interiéru tvoria rôzne formátované kamenné a keramické obklady, kovové lamely a iné kovové prvky, sklo, betón, drevený masív, koža a textílie, sprítomnené v podobe kobercov a čalúnených povrchov nábytku. Prioritne zastúpeným obkladovým materiálom je tzv. „švédska doska“ aplikovaná v pestrej škále sýtych tehlových a zemitých tónov. Rôzne formátované obklady a dlažby vo vzájomnej symbióze s inými materiálmi vytvárajú výtvarne pútavé, užívateľsky atraktívne vizuálne efekty. Farebnosť sa nesie v znamení zemitých tónov doplnených o červené, oranžové, pieskové a tmavo-hnedé odtiene, krémovú farebnosť stenových panelov a prirodzené farby kamenných a betónových povrchov. V kontexte interiérového dizajnu plnia nezastupiteľné rolu výtvarne ponímané svietidlá chápané v pozícii jedinečných výtvarných artefaktov interiéru. Geometrické hmoty kompozične dominantných osvetľovacích prvkov sú výrazovo umocnené akcentujúcou červenou farebnosťou, i ich veľkosťou. Do dnešnej doby zachovaný sedací nábytok sa takisto vyznačuje používaním na danú dobu typických geometrických motívov, ktoré sú badateľné najmä v tvarosloví a pôdorysných zoskupeniach. Mäkké, užívateľsky komfortné línie a detailnosť spracovania koženého čalúnenia dodnes odkazujú na vtedajší dizajn, precíznosť i zaužívané spôsoby remeselného prevedenia. [2, 7] 

Napriek prirodzenému fyzickému opotrebovaniu pôsobia interiéry budovy Slovenského rozhlasu naďalej na návštevníkov atraktívnym a netradičným priestorovým dojmom. Prinášajú množstvo vizuálne zaujímavých, prekvapivých momentov, ktoré Terézia Divékyová výstižne zhodnotila týmito slovami: „Interiér budovy je rovnakou zaujímavý ako jej zovňajšok. Už od samotného vstupu je vidieť spojitosť interiéru s exteriérom. Interiérové prostredie ako celok pôsobí veľkolepo a na rok vzniku stavby až neuveriteľne“. [7]