Krematórium

Prvé moderné krematórium na území Slovenska realizované v duchu moderny, je signifikantným dielom výrazového štýlu autora. Strohosť či tvarová jednoduchosť hmôt, duchovne ladené priestory orientované na zmysly človeka a vzájomné splynutie prírody a architektúry, sú základné atribúty návrhu prejavujúce sa v stvárnení okolia, kompozícii hmôt i samotnej interiérovej architektúre. Citlivé zakomponovanie budovy do krajiny, prelínanie interiérovej a exteriérovej roviny, vzrastlé dreviny a sochárske diela v okolí, robia toto dielo mystickým a súčasne čímsi výnimočným. 

Počas konania smútočných obradov sú verejnosti k dispozícii čakáreň, miestnosť na rozlúčku pre príbuzných a blízkych ľudí a obradná sieň. Priestory pre verejnosť sú prístupné z úrovne vonkajšej terasy, technické zázemie je umiestnené v suteréne. V interiérovom koncepte je jasne čitateľná dominancia stavebného interiéru, základnými súčasťami ktorého sú výrazovo dominantné, pozdĺžne komponované hmoty a kolmo radené zasklené i plné steny. Architektonicky najpôsobivejšia je obradná sieň, ktorú Soňa Mrázová opísala nasledovne: „Priestor obradnej siene je vysoký, otvorený, má pôsobiť slobodne. Sieň je smerovaná tak, že je z nej výhľad cez presklenú stenu do lesa pozostávajúceho z borovíc a dubov. Táto časť lesa nie je prevádzkovo sprístupnená a je od ostatného okolia oddelená drevenou stenou vchádzajúcou až do interiéru. Drevená stena vytvára súčasne vizuálnu bariéru medzi pozostalými nachádzajúcimi sa v obradnej sieni a osobami, ktoré sa nachádzajú v okolí budovy. Ďalším prvkom prepojenia interiéru s exteriérom je podlaha z kamennej dlažby, ktorá začína už na prístupovej rampe. V interiéri ako takom sa nenachádzajú žiadne výrazné umelecké diela, zútulnenie je dosiahnuté použitím dreva a vizuálnym prepojením s prírodou, vďaka čomu priestor nepôsobí depresívne. Interiérové vybavenie obradnej siene je veľmi strohé. Všetky interiérové prvky sú koncipované v rovnakom výrazovom štýle  a z rovnakých materiálov, ako je celá budova. Vpredu je situovaný nenápadný rečnícky pult  a katafalk,  pred nimi rady sedadiel. V zadnej časti sa nachádzajú varhany a malý priestor oddelený stenou z drevených lamiel. Svietidlá sú vytvorené na báze sklenených štvorcových platní. Všetky prvky sú navrhnuté vo vzájomnom súlade. Dôraz je kladený na detail, nadväznosť  línií a vzorov, na ich čistotu. Použitými materiálmi sú kameň, drevo a sklo. Obloženie je z bieleho vápenca dovezeného z Bulharska, ostatné použité materiály sú lokálne. Drevo použité na obkladoch sa objavuje i na laviciach.“ [6]  Atmosféru vnútorných i vonkajších priestorov zároveň umocňujú výtvarné diela od známych slovenských umelcov. „V exteriéri sa nachádza totemová Kompánkova plastika na hlavnej lúke, travertínová socha pred hlavnou sálou je od Rudolfa Uhra a autorom figurálnej sochy Smútok v urnovom háji je Pavol Tóth.“ [2] 

Dielo je príkladom dochovaných hodnôt, ktoré si zachovalo svoju pôvodnú tvár a nepodľahlo vplyvom nepriaznivých stavebných zásahov. Jeho súčasné vizuálne pôsobenie a atmosféru dokumentujú i slová Soni Mrázovej: „I po päťdesiatich rokoch sa objekt nachádza vo veľmi dobrom zachovalom stave, vo svojej pôvodnej podobe a je s ním zaobchádzané šetrne a s úctou. Budovu som obdivovala už v minulosti a plne sa stotožňujem s tvrdením, že je jedným z najlepších architektonických diel na území Slovenska svojho druhu a v rámci architektúry všeobecne. Jej minimalistický a nadčasový prístup ma vždy fascinoval. K tomuto typu architektúry som sa dostala náhodou v rámci jedného z ateliérových zadaní s témou kolumbária. Do interiéru krematória som  mala možnosť dostať sa až teraz a uchvátil ma svojou jednoduchosťou, funkčnosťou a dômyselnosťou.“ [6]