Slovenský národný archív

Monumentálne pôsobiaca budova postavená v duchu socialistického realizmu, je národnou pokladnicou najvýznamnejších dokumentov slovenskej histórie siahajúcich až do obdobia 12. storočia. V objekte týčiacom sa v proponovanej zástavbe Holého vrchu, sú na jednom mieste sústredené priestory na archiváciu dokumentov z činností ústredných orgánov Slovenskej republiky a ich predchodcov, vedecko-výskumné, metodicko-riadiace a školiace pracoviská v odbore archívnictva.

Objekt realizovaný s použitím monolitického železobetónového skeletu tvoria štyri viacpodlažné hranolovité hmoty, ktoré v spodnej časti obkolesuje dvojpodlažná hmota prstenca. Stavebný interiér a vnútorné vybavenie sú podriadené špecifickým požiadavkám vyplývajúcim z procesu archivácie, vysokého zaťaženia stropov, osobitného režimu v kontexte požadovaných fyzikálnych veličín, ako i samotnou morfológiou svahovitého terénu. Zadefinovaná hmotovo-priestorová schéma nachádza svoje prirodzené odzrkadlenie v dispozičnej skladbe prezentujúcej princípy progresívneho funkcionalizmu. Základom dispozície je stredové jadro depozitára, po obvode ktorého sú umiestnené administratívne, odborné pracoviská, študovne, laboratóriá a technické prevádzky. Spodné podlažia sú obohatené o reštaurátorské, konzervačné dielne, fotoateliér a iné, druhovo špecifické miestnosti. 

I napriek administratívnemu charakteru objektu, tu možno nájsť výtvarne identické znaky a špecifické atribúty stavebného i nábytkového dizajnu. Tieto sú badateľné najmä v priestoroch určených verejnosti, hlavnými reprezentantmi ktorých sú konferenčná sála študijné miestnosti. Na danú dobu technologicky vyspelá konferenčná sála s kapacitou 180 návštevníkov, sa v čase svojho zrodu mohla pochváliť kvalitným ozvučením, modernou kino-technikou a existenciou prekladateľských kabín. Výtvarnými dominantami sály boli plasticky ponímané obklady stien a dnes už odstránený zalamovaný podhľad, ktorý sa popri svojej výtvarnej roli spolupodieľal i na optimalizácii akustiky. Dodnes prítomnými súčasťami interiéru, pripomínajúcim pôvodný vizuál sály je i drevené lavicové sedenie a úsek pultu v prednej časti. Z funkčného i dizajnového hľadiska priťahuje pozornosť interiér bádateľne, konzistentnou súčasťou ktorého je knižnica, študijné stoly a polouzavreté študijné boxy s čítacími prístrojmi mikrofilmov. Atypický dizajn stolov pripomína svojim tvaroslovím prstence budovy, obloženie stĺpov akoby odkazovalo na tektoniku základných vertikálnych hmôt budovy. 

„Podlahy a čiastočne i steny spoločenských priestorov sú povrchovo upravené šedým a bielym, výrazne žilovým mramorom, ktorý materiálovo dopĺňa koberec a všadeprítomný, vplyvom času do oranžova sfarbený drevený lamelový obklad. Na výraz obkladu nadväzujú aj masívne schodiskové madlá prichytené k stene mosadznými skružami. Sokle a čiastočne aj priestor filmotéky sú obložené tmavo-sivou bridlicou. Výrazový štýl socialistického realizmu sa odzrkadľuje aj v interiérovom vybavení, ako napríklad v na mieru vyrobenom masívnom drevenom a čalúnenom nábytku.“ [4] Farebnosť fasády s prítomnosťou klasických slovanských farieb prezentovaných v podobe bieleho obkladu fasády a červenej sklo-mozaiky, nachádza v interiéroch iba čiastočnú odozvu. Vo verejne prístupných častiach prevláda farebnosť drevených obkladov v kombinácii s bielymi povrchmi stien a podláh. 

Svoje prvotné dojmy z navštíveného objektu zhodnotil Branko Sedlák týmito slovami: „Budova pôsobí mohutne, stabilne a pritom vzdušne vďaka svojmu členeniu. Budova archívu láka už z diaľky svojím výzorom v tvare kocky a červenou farbou. Pri vstupe do objektu prekvapí stiesnene pôsobiaci interiér foyera s dverami ústiacimi na všetky stany. Svojim výzorom návštevníkov oslovujú najmä spoločenské priestory, ktoré pôsobia príjemným teplým dojmom, sú dostatočne presvetlené a sú z nich nádherné výhľady na Horský park a Kramáre. Z vyšších poschodí sa naskytá  panoramatické pohľad takmer na celé mesto. Bádateľňa je príjemná, teplo pôsobiaca miestnosť plná svetla, ktorá svojou atmosférou nabáda k dlhému štúdiu archívnych dokumentov.“ [4] Vzhľadom na obdobie vzniku je v interiéroch i na fasáde budovy citeľná stopa času. Viaceré, najmä nerekonštruované priestory vrátane administratívnych úsekov či laboratórií, si tak nielen vzhľadom na ich celospoločenský význam, zasluhujú nutnú zmenu v podobe ich rekonštrukcie či obnovy.